Prológ ...
... dopísal posledné vety na zničenej klávesnici notebooku, a vybral voľbu - odoslať správu. Potom vložil notebook do tašky, z kúta zobral dve pripravené cestovné tašky a odniesol ich k dverám. Ešte raz sa obzrel po byte, kde prežil niekoľko posledných mesiacov, akoby si chcel zapamätať miesto, ktoré tak zmenilo jeho život. Rád by tu ostal, ale nedalo sa. Veci sa už rozbehli, a dobre vedel, že musí odísť. Všetky tašky zniesol do garáže, otvoril kufor na starom aute a vložil ich dovnútra. Zavrel kufor, vyšiel autom z garáže a zastal pri chodníku. Kľúče od bytu a garáže vhodi do schránky, tak bol dohodnutý s majiteľmi, nastúpil do auta a vydal sa na dlhú cestu. Nebol si istý, či sa ešte niekedy vráti do mesta, vlastne ani nevedel, či sa vôbec vráti do tejto krajiny, kde stratil všetko.
Londýn, pred piatimi rokmi ...
Ben bol najmladším, práve menovaným, riaditeľom divízie informatiky vo firme NetLogic. Za necelé tri roky sa dokázal dostať z postu vedúceho oddelenia ochrany dát na najvyšší post v rámci svojich možností. Iste, mal aj potrebnú dávku šťastia, ale predovšetkým to bolo o množstve prebdených nocí, sviatkoch strávených v práci, živote bez rodiny, priateľov - vlastne sa iba pohyboval medzi počítačom a posteľou v prenajatom byte.
Všetko začalo inzerátom v odbornom časopise, kde firma, sídliaca v Londýne, hľadala vedúceho oddelenia ochrany dát. Ben bol práve po absolvovaní školy, a tak odpísal na inzerát, hoci pochyboval, že by dostal pozvánku na osobný pohovor. Po dvoch mesiacoch mu prišla pozvánka a išiel vyskočiť z kože od radosti. Iste, vedel, že pozvanie mu miesto nezaistí, ale bola nádej, že môže miesto získať. A po týždňoch, strávených v sklade medzi zeleninou, neustále špinavý a naháňaný paranoidným vedúcim, ktorý im bol schopný prezerať všetky dutiny, či náhodou niečo neodnášajú, mu aj tento kúsok papiera stačil na zlepšenie nálady.
V deň pohovoru si obliekol svoj jediný oblek, naleštil topánky a poverčivo vykročil z malej podkrovnej izby pravou nohou. Keď vstúpil do vysokej, naleštenej budovy, kde sídlila spoločnosť, cítil sa ako škvrna blata na novej topánke. Všade vôkol neho sa hmýrili ľudia v drahých a kvalitných oblekoch, každý mal na ruke honosné Omegy, a mnohí neustále komunikovali cez svoje miniatúrne palmtopy. Keď si pomyslel na svoj starý počítač, ktorý mal doma, zachvel sa a pomyslel, čo tu vlastne robím. Odhodlane však pristúpil k recepcii, a povedal, že prišiel na pohovor.
